Múzeum Bratislava

Mestské múzeum – Bratislava, založené v roku 1868, dokumentuje históriu Bratislavy. Zbierky mimoriadnej umeleckohistorickej hodnoty dokladajú dejiny mesta od najstarších dôb prostredníctvom archeologických nálezov, pamiatok na bohatú remeselnú činnosť i priemysel, vinohradníctvo, dejiny farmácie, kultúrny i spoločenský život, zbierky etnografického charakteru ale i numizmatiky. Zameranie múzea reprezentujú aj jeho jednotlivé tematické múzeá.

Mestské múzeum – Bratislava má v súčasnosti deväťdesiat dva zamestnancov odborných, administratívnych, výkonných. Mestské múzeum - BratislavaDo uvedeného počtu patria aj osoby prvého kontaktu. Ich počet je pohyblivý a pôsobia v jedenástich tematických múzeách. Organizačne a odborne múzeum zabezpečuje sedem oddelení: odborné oddelenie, oddelenie dokumentácie, oddelenie reštaurátorov, oddelenie komunikácie, oddelenie ekonomické, oddelenie Hrad Devín, oddelenie prevádzky. V zbierkových fondoch múzea sa nachádza k decembru 2012  vyše 118 127 zbierkových predmetov.  Múzeum vlastní v súčasnosti 58 628 negatívov, 3 500 farebných diapozitívov, 3 040 čierno-bielych diapozitívov. Vlastní aj 1600 pozitívov z cudzej produkcie. Odborná knižnica slúži pracovníkom múzea. V budúcnosti bude poskytovať prezenčné služby. Predpokladá sa, že vznikla vzápätí po založení múzea v roku 1868. V súčasnosti disponuje s 22 406 knižnými titulmi. Dôležitú súčasť fondu (približne 21 000 zväzkov ) tvorí muzeologická a múzejnícka literatúra a knihy vzťahujúce sa k dejinám mesta Bratislavy, tzv. Posoniensia, pochádzajúce z dielní bratislavských kníhtlačiarov a vydavateľov.

Rokokový dom U dobrého pastiera na Radničnej ulici v Bratislave je jednou z historických budov slúžiacich Mestskému múzeu v Bratislave. Rokokový dom U dobrého pastieraPalác dal postaviť gróf Juraj Apponyi pochádzajúci zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. Bol členom uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady a stal sa hlavným županom župy Tolna. Narodil sa v Oponiciach, skoro celý život však prežil v Prešporku – vtedy hlavnom, sídelnom a korunovačnom meste uhorského kráľovstva, kde 32 rokov vykonával funkciu kráľovského radcu.
Palácový objekt vznikol ako novostavba na mieste dvoch starších meštianskych domov v rokoch 1761- 1762. Autor projektu nie je známy, v staršej literatúre stavbu pripisovali F. A. Hildebrandtovi. Spĺňal všetky atribúty obytného i reprezentačného mestského sídla. Prízemné miestnosti uličného traktu pôvodne slúžili ako obytné a skladovacie priestory. Z podbránia je vstup do pomerne strohého palácového schodiska s rokokovým mrežovým zábradlím, od 30. rokov 20. stor. sú na podestách inštalované kamenné barokové skulptúry svätcov.

Bratislava patrí k najmladším hlavným mestám Európy a pritom k mestám s bohatou históriou siahajúcou k dobám spred dvetisíc rokov. Poloha mesta v samotnom srdci Európy na brehu rieky Dunaj predurčila Bratislavu, aby sa stala križovatkou a cieľom obchodných ciest, strediskom mnohých kultúr. Prvé stopy po trvalom osídlení sa viažu k mladšej dobe kamennej.

BratislavaBratislava má porovnateľný počet mestských kultúrnych, športových a rekreačných inštitúcií ako väčšina vyspelých európskych miest. V hlavnom meste Slovenska mestská radnica prevádzkuje Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, Správu telovýchovných a rekreačných zariadení, Mestské múzeum, Galériu mesta Bratislavy, Mestskú knižnicu. Pre deti je najobľúbenejším miestom Zoologická záhrada, ktorá sa nachádza v Mlynskej doline, v mestskej časti Karlova Ves.

Hrad Devín a jeho história

Hrad DevínNa strategicky mohutnej skale nad sútokom riek Dunaj a Morava sa týči monumentálny hrad Devín. Nachádza sa na sútoku riek Dunaja a Moravy, neďaleko obce Devínska Nová Ves. Devínsky hrad patrí k najstarším historicky doloženým hradom na Slovensku, jeho písomné doklady siahajú až do roku 864. Archeologický výskum objavil nálezy už z doby kamennej. Hrad Devín bol dôležitou historickou križovatkou ciest, ktorú ako vojenskú základňu využívali v 2. storočí Rimania.

História hradu Devín

Devín bol už od praveku dôležitým strediskom kultúrneho a hospodárskeho života a vystriedali sa tu mnohé kultúry. K najstarším obyvateľom, ktorí osídlovali územie dnešného hradu patrili Kelti a Rimania. Keltská osada tu existovala už od začiatku posledného storočia pred Kristom. V časoch Rímskej ríše bol Devín dôležitým strategickým bodom a súčasne i premostím novovzniknutého hlavného strediska hornopanónskej provincie – Carnunta. Stavebná činnosť Rimanov tu dosahovala vrchol o čom svedčí aj škála objektov, ktoré tu boli objavené a neslúžili na vojenské účely.

Hrad Devín

Po Rimanoch prichádzajú Slovania, ktorí tu objavili zvyšky starého osídlenia a využili ho na svoje účely. Najstaršie stopy Slovanov na tomto území pochádzajú až z 8. storočia. Prechodne sa tu zdržiavali aj veľkomoravské kniežatá, no jedinou historickou osobnosťou v dejinách Veľkej Moravy, ktorej meno môžeme na základe historických správ spájať s Devínom je knieža Rastislav.

V období od konca 11. až do 13. storočia je hrad Devín zahalený tajomstvom, pretože z tohto obdobia o ňom nie sú žiadne historické správy. Od roku 1322 bol hrad v rukách uhorského kráľa. V období renesancie vlastnili hrad grófi zo Svätého Jura a z Pezinka. V roku 1529 bol hrad dokonca napadnutí Turkami, no nepodarilo sa im ho dobyť. Hrad potom postupne vlastnili príslušníci Bátoriovského rodu. V roku 1635 hrad Devín získali Pálfiovci z Ardedu. V období baroka už hrad slúžil iba na hospodárske účely a správu devínskeho domínia. V 19. storočí sa Devín dostával ďalej do popredia záujmu slovenských národovcov ako symbol slovenskej štátnosti – nositeľ kultúrnych tradícii sv. Cyrila a sv. Metoda.

Najznámejšia povesť o hrade Devín

Hrad Devín - Studňa„Za vlády kniežaťa Rastislava sa hrad z roka na rok rozrastal, no raz si Rastislav uvedomil, že  voda im chýba a tak dal postaviť studňu. Tak sa mocní a tvrdí chlapi dali do kopania, jama sa začala prehlbovať a na hrade zavládla radosť a ovlažila vyschýňajúce pery obyvateľov. No stalo sa čo by nik nečakal. Chlapi čo studňu kopali, začali sa v nej strácať.  Stratilo sa mnoho šuhajov, mocných chlapov, čo vyzvedieť tajomstvo studne sa pokúšali. No prišiel udatný vodca Slavoboj, syn hradného pána zo Šintavy, pokloniť sa Miloslave, krásnej dcére devínskeho kniežaťa. Tiež mu myšlienky začali v hlave vŕtať a hnali ho do studne vyskúšať šťastie. Raz keď prechádzal okolo studne zbadal na zemi meč. Bral to ako znamenie a hor sa do studne. Dal sa uviazať na silný povraz a spustiť do diery, čo studňou mala byť. Najprv zdola gánilo hrobové ticho, no po čase sa ozval šramot, buchot akoby tam ktosi zápasil. Zazneli ťažké stony i tvrdé údery. A znova ticho. V tom sa ohlásil a ľudia ho za mocné povrazy vytiahli von. Hrdina doráňaný a vysilený odpadol. No pod Slavobojovou halenou našli skrvavenú hlavu akejsi potvory. Bol to šarkan, ktorý žral chlapov v studni. Viac už šarkan nikomu neublížil a zo studne vyvrel mocný prúd zdravej vody. Kým na hrade žili manželia Slavoboj a Miloslava, bola v studni voda, ale keď istého dňa obaja umreli, šarkania studňa razom vyschla.“